Ide o psa s dlhým chrbtom a krátkymi nohami, ktorého každý spozná. Aj keď je to plemeno malého vzrastu, je napriek tomu svalnaté a mohutne stavané, so širokým hrudníkom a dobre vyvinutými prednými končatinami. Majú hustú drsnú srsť, ktorá sa vyskytuje v rôznych farbách.
Najčastejšie zdravotné problémy jazvečíkov súvisia s ich telesnou stavbou – kvôli dlhému telu a krátkym nohám sú náchylnejšie na ochorenia chrbtice a kĺbov. Ďalej sa môže vyskytnúť:
– Prolaps medzistavcovej platničky, čo vyvoláva tlak na nervy v mieche, spôsobuje bolesti chrbta a slabosť a môže viest k paralýze končatín.
– Uhlová deformácia končatín, ktorá je spôsobená asynchrónnym rastom páru kostí, ktoré sa zdajú vybočené alebo otočené a môžu mať za následok bolesť a krívanie.
– Cushingov syndróm, pri ktorom sa produkuje príliš mnoho prirodzeného steroidného hormónu (nazývaného kortizol), čo vedie k príznakom, ako je nadmerné pitie a únava.
– Progresívna retinálna atrofia, čo je dedičná porucha, keď časť oka degeneruje a chradne, čo môže viesť k slepote.
– Laforova epilepsia, čo je dedičné ochorenie, pri ktorom nemožno rozkladať sacharidy, čo má za následok hromadenie toxínov a nervové príznaky.
Dostupné testy:
– Testovanie DNA na progresívnu atrofiu sietnice, ktoré odhalí predispozíciu na toto ochorenie.
– Testovanie DNA na Laforovu chorobu.
– Skríning dedičných chorôb a vzhľadových znakov psa.
Tento pes môže byť veľmi samostatný a potrebuje láskavý, dôsledný a trpezlivý výcvik. Je nutná včasná socializácia, aby si zvykol na deti, cudzích ľudí a iné zvieratá. Je to plemeno, ktoré sa veľmi upne na svoju rodinu a obvykle na jedného konkrétneho člena rodiny, k cudzím ľuďom býva rezervovaný. Jazvečík sa hodí pre majiteľov, ktorí síce nemajú mnoho priestoru, ale chcú silného odhodlaného spoločníka, ktorý pôjde všade s nimi – jazvečík je nerád sám.
Pôvod jazvečíkov možno vysledovať až do 15. storočia do Nemecka. Psy typu jazvečíka sa však objavili aj v staroegyptskom a mexickom umení a pozostatky podobného psa boli nájdené spolu so zvyškami lodných vrakov v Taliansku, ktoré sa datujú do 1. storočia nášho letopočtu. Štandard nemeckého plemena bol stanovený v roku 1879 a klub plemena bol založený v roku 1888. Jazvečíky sa dostali do Veľkej Británie spolu s princom Albertom a v priebehu 19. storočia sa stali v Británii a Amerike populárnymi. Trpasličie jazvečíky boli používané namiesto fretiek na lov králikov z ich nôr.
Tento pes potrebuje minimálne pol hodiny pohybu denne. Kým ich pustíte z vôdzky, uistite sa, že spoľahlivo reagujú na privolanie, pretože ich lovecké inštinkty ich môžu dohnať k úteku pri prenasledovaní pachu alebo koristi. Majte na pamäti, že jazvečíky boli vyšľachtené na norovanie a môžu sa prehrabávať pod mnohými typmi oplotenia, preto skontrolujte zabezpečenie svojej záhrady.
Trpasličie jazvečíky sú o trochu menej robustné než ich štandardné náprotivky – ľahšie sa dvíhajú a rovnako ľahko sa o ne zakopáva. Majitelia budú musieť byť primerane zdatní a aktívni a mať záujem o zábavný výcvik. Drsnosrstý jazvečík bude potrebovať strihanie a 2× ročne trimovať, čo možno urobiť doma alebo v psom salóne. Toto plemeno nezvláda dobre schody a najlepšie sa hodí do prízemného domčeka alebo bytu.
Malé psy majú rýchly metabolizmus, čo znamená, že spaľujú energiu vysokou rýchlosťou, ich malý žalúdok teda musí jesť málo, ale často. Krmivá pre malé plemená obsahujú všetky dôležité živiny v zodpovedajúcom množstve a v menších granulách, ktoré lepšie vyhovujú malej papuľke. Zároveň podporujú žuvanie, ktoré zlepšuje trávenie.
Trpasličie drsnosrsté jazvečíky sú pomerne nenáročné na údržbu; srsť stačí vyčesať dvakrát týždenne, aby sa odstránili odumreté chlpy.
Trpasličí jazvečík nie je dobrým rodinným psom, najmä pre malé deti, pretože je náchylný na zranenia, niekedy je prchký a nemá rád búrlivé hry. Väčšinou sa upne skôr na jedného človeka než na celú rodinu. I keď sa pes všeobecne považuje za vhodného domáceho maznáčika k deťom, vždy treba naučiť deti a psy spolu vychádzať a rešpektovať sa. Aj napriek tomu by však nikdy nemali zostať spolu osamote a dospelí by mali dohliadať na ich vzájomné interakcie.
Trpasličí jazvečík nepotrebuje mnoho priestoru, ale potrebuje prístup von na cvičisko a má rád malú záhradku. Vďaka svojmu tvaru sa lepšie cíti v byte alebo prízemnom domčeku, pretože schody mu robia problém.
Jazvečíky nie sú najlepšími žiakmi, ale mali by sa naučiť základné zručnosti vrátane chôdze na vôdzke a v postroji. Dôležitá je socializácia s ostatnými ľuďmi, pretože k cudzím ľuďom môžu byť rezervované až nepriateľské.
